Blog sa nám štylizuje do podoby ulice, kde každý hovorí svoj názor (pocit), a je na okoloidúcich, či sa pri ňom zastavia, začnú s dotyčným komunikovať, či ho nejak ocenia. Potom na tejto ulici existujú individuá, ktoré nemajú až takú potrebu hovoriť o veciach verejných. A radšej hovoria o veciach neverejných, ba niekedy až súkromných. Niekedy sú tieto individuá považované až za narušiteľov tejto ulice a pouličníci by ich radi aj vyhodili. Ešte, že správca ulice vyhradil priestor aj pre týchto narušiteľov.
Som rád, že sú tu aj tieto individuá. Som jeden z tých, čo prehliada masy všeobecných sťažností a radšej si prečíta niečo čo niekto osobne prežil, či nejakú jeho spomienku, milú aj nemilú. V tom sa mi stáva, že človeka nikde nemožno zaradiť....akého je náboženstva, koho bude voliť. A chtiac nechtiac pozerám len na človeka, ktorý robí chyby ako ja, ktorý sa teší ako ja, ktorý plače ako ja, ktorý sa smeje ako ja. A ktorý vyvoláva moje vlastné zabudnúté spomienky, ktoré tým pádom nie sú zabudnuté :)
Nemyslím si, že všetko na svete musí mať pointu a obzvlášť blogy :)