Chcel som to odbiť jednou vetou, ale ako som premýšľal čo tam napísať, vynorilo sa toho trošku viac možno aj natoľko trošku viac, aby som napísal tento blog.
Táto reakcia je taká „krásne smutná, až zúfalá". Ako keby som prijímal kondolenciu. Takisto v kontexte na iné reakcie a rozhovory z prítomnosti. Najčastejšia pointa je: „Užite si to kým je to malé, lebo potom sa každé dieťa, ako to slušne napísať....no pokazí". Ja viem, že nemôžem byť blázon a pozerať sa na celý svet idealisticky. Ja viem, že ideálne to nikdy nebude, aj s mojím synom. Dokonca viem, že ani ja nie som ideálny. Ale vždy som sa chcel priblížiť ideálu. Dotknúť sa toho pomyselného slnka. Vždy sa o to snažím. Darí sa to niekedy viac, niekedy menej, niekedy vôbec. Ale vždy skúšam, skúšam, skúšam a skúšam. Hlavne však vidím, že to má zmysel. A preto dávam tento ideál aj do svojho syna. Nečakám, že ho naplní, ale čakám, že sa bude k nemu približovať. Cez všetky potknutia a pády, cez všetky naše budúce hádky a nedorozumenia. Ten ideál nie je vôbec konkrétny, všetko konkrétne nechávam na neho, nech si vyberie čo má byť jeho ideál. Ja mu chcem len ukázať, že pre kvalitný život je ten ideál veľmi potrebný. Nie preto, aby mal ideál, ale aby sa k nemu snažil dostať. Pretože dostať sa k niečomu, to znamená učiť sa, rozmýšľať, namáhať sa, hľadať a skúšať, skúšať, skúšať. A je jasné, že čím je človek lepšie pripravený, tým menej musí skúšať :). Tento článok je celý preidealizovaný, ale treba ho brať čisto pragmaticky. Netreba si predstavovať nadľudské úsilie vo veľkom merítku, stačí iba v malom, asi tak, ako keď teraz sa snaží dostať kačku do postieľky.
A som pripravený vyvinúť preto aj svoje nadľudské úsilie, a verím, že ho aj vyvíjam :).
PS: Dúfam, že nejaký chytrák nenapíše, že keď vyvíjam nadľudské úsilie, tak to vlastne nie je nadľudské úsilie, pretože nadľudské úsilie by bolo nad ľudské schopnosti :). Pre týchto nemám odpoveď, len odporučím pozerať The Bing-bang theory, tam si prídu na svoje :).