Máme doma jeden a pol ročné prasiatko (len v tom najlepšom to myslím). Ani nie čo sa týka jedla, na moje prekvapenie je oveľa viac čistý pri jedení, ako by som očakával, ale stále si myslím, že to nás ešte doženie, keď začne čoraz viac jedávať sám. Samozrejme pri prvom väčšom zafúľaní bola urobená hneď aj pamätná fotografia. Zafúľame sa najviac vždy vonku. Akosi nám obom zodpovedným rodičom príde prirodzené, že ho necháme hrať sa v tej špinavej tráve, či na tom špinavom chodníku, či v tom špinavom piesku. Však pračka vyperie a syn sa naučí, že s rukou od blata nie je až taká zábava, že voda síce super špliecha ale keď premokne tričko, tak už zrazu nám niečo vadí. A niekedy je to super len tak sa vyváľať v tej akože špine. A raz sme mali doma aj šmolka. To vtedy, keď sa hral s deťmi zo škôlky, ktoré si kreslili kriedou na ihrisko. Nedali nášmu synátorovi tie výtvory, jednoducho ich musel otestovať vlastným telom. Keď mi moja ukázala fotku neveril som vlastným očiam. To nebol Samko, ale šmolko. Koooomplet modrý. Dnes však už zasa máme nášho syna v pôvodných farbách, ale škoda že bez tituliek, zišli by sa :). Hovorí totiž aj v spánku. Vážne vysvetľuje všetky možné veci. Púšťa sa do rozhovorov s úplne cudzími ľuďmi a kľudne sa s nimi zoberie preč v rámci debaty.
Inak máme veľmi hudobne nadané dieťa. Vždy si vypýta pustiť pesničku, najlepšie od Peťa Nagya a detí (diky Peťo, fakt úprimne, tie piesne sú za milión) a skúša spievať jednotlivé pesničky, ale momentálnym už dlhodobejším favoritom je kukulienka. Navzájom sa doplňujeme, ja spustím začiatok a ajajaj a Samko doplní kukuku. A najnovšie nám babka kúpila gitaru. Po počiatočnom flegmatickom prístupe mi ju dal s tým, nech mu ukážem čo s tým. Ja vtedy vo výbornej nálade som sa hral na jazzového gitaristu. Jednoducho som strúhal ksichty od výmyslu sveta. Samozrejme Samkovi sa to hneď zapáčilo, a tak teraz hráme na gitare deň a noc, raz ja, raz Samko, pritom presne odkukáva aké ksichty to robím a príslušne to opakuje. Pravdupovediac, ide mu to o dosť lepšie ako mne a naša maminka je z nás zúfalá. Zúfalá je aj vtedy, keď opakuje po mne, ako chodí Quasimodo, alebo ako rozprávajú chlapi s hrubým hlasom. A on sa na prvý šup chytí a ona, keď chce, aby povedal alebo urobil niečo zmysluplné ju totálne ignoruje. Pokýva plecom a urobí len hm. Ale nakoniec sa maminka stotožní, že doma má dvoch jazzmanov, dvoch Quasimodov, či dvoch chlapov s hrubým hlasom :).