Náš malý domček totiž nie je stvorený pre tri osoby, pre dve bol však vynikajúci, a tak odkedy sa nám pritrafil tretí člen rodiny boríme sa s maličkosťami, ktoré ma z času na čas ubíjajú a z času na čas sa na nich smejem. Ako prvé prišlo prerozdelenie izieb. Do spálne išla postieľka. Zo spálne do obývačky išla skriňa. A z obývačky k svokrovcom išla fotelka. Tam sa ocitlo viac vecí, ktorými sme im doslova zaplavili priestor. Však si zoberte - najprv fatboy, potom fotelka, potom jeden kočiar, potom druhý kočiar, potom písací stôl, potom veľké detské auto a najnovšie pribudla trojkolka, za chvíľu budeme musieť osloviť susedov, či sa náhodou nesťažujú na príliš veľký priestor.
Takže doma sme sa nejak pomestili, ale bolo treba vytvoriť priestor pre Samkove veci. To sa akosi našlo, aj keď na úkor toho, že sme si všetky veci museli dať s manželkou spoločne, a tak niekedy ráno si chcem namiesto svojho spodného prádla navliecť dámske. Chvalabohu zatiaľ som to vždy včas zistil. Z obývačky sme tak vlastne spravili detskú izbu a sklad oblečenia. Jedna skriňa nám ešte zostala v spálni, ktorá slúži na úschovu všetkých búnd, ktoré máme. Patrične to schytala. Zadná stena úplne odišla, a tak pri otváraní sa nám vždy hýbe do rytmu. Pri nákupoch oblečenia už vôbec nie je prvoradé či sa nám niečo páči, ale či to je kde dať. :)
Potom je veľmi romantické, keď sa ukladám spať do našej postele. Keďže spálňa je komplet zaprataná a izba malá, neostáva mi nič iné, len noc čo noc prekračovať manželku. Ono by to bolo aj v poriadku, keby jednu noc sa na smrť nevyľakala kto to ide a dobre, že nerozbúra stenu, druhú noc, keď ju akurát prekračujem mi chytí nohu a pozerá sa na mňa. Tak jej vysvetľujem, že by bolo od nej milé, keby ma pustila, že chcem spať. Samozrejme, že všetko jej to musím ráno referovať, lebo ona sa na nič nepamätá.
Tých drobných vecí je habakuk, ale človek ich už ani nevníma, že by to malo byť inak a je s tým už nejak stotožnený. Ale môjho favorita som si nechal nakoniec. A to je chodenie na WC, keď syn zaspí. V prvom rade, ak syn zaspí, tak na WC sa už nedostanem, jednoducho mám zákaz, lebo v našom dolepenom domčeku je hneď vedľa spálne. Takže na spánok sa ukladáme tak, že maminka povie, oco vycikať, Samko mlieko a spať. Tým pádom som musel hľadať útočisko niekde inde. Keďže sme tam obklopení prírodou, vec bola vyriešená. A tak mám teraz svoje každonočné návštevy priľahlej prírody. Skrz toho viem, že občas zájde na návštevu ježko, alebo žaba, či nejaký slimák. Že nie som von sám, lebo urazený káčer zas špacíruje po dvore, lebo mu nechcela kačica dať, že gia sa nenudí, lebo práve zahrdúsila potkana, ktorého s hrdosťou priniesla na chodník. Kde je v ktorú nočnú hodinu veľký a malý voz na nebi, lebo to je asi tak všetko, čo z oblohy poznám. Že mačky majú zas fraj, lebo pištia ako by ich trhali. A je jedno, či fúka, prší, padá sneh, alebo je krásne, to miesto vonku mám isté. Trošku drsná romantika, ale už to beriem automaticky, ani sa nad tým nezamýšľam, ale z času na čas hreším komplet na všetko.
Tejto romantike bude zanedlho koniec. Povedali sme si dosť a kúpili sme 4-izbový byt, pretože odtiaľ, potiaľ. Ten priestor nám jednoducho treba. A tak sa už onedlho z lazníkov stanú zas po nejakom čase malomeštiaci. Zostanu nám romantické víkendy už na chalupe, ako to asi budeme volať a spomienky na spoločné začiatky. Na jednej strane nám to bude ľúto, ale len preto, že už tam nebudeme dennodenne.
